Mičinskô 2026

V sobotu 8. augusta 2026 sa v Hornej Mičine uskutočnil ďalší ročník tradičného podujatia Mičinskô. Spoločne sme si užili popoludnie a večer plné hudby, zábavy, tanca a príjemných stretnutí. O pestrý hudobný program sa postarali známi interpreti a nechýbala ani tombola a večerná zábava pod holým nebom.

Mičinskô tak opäť ponúklo program pre malých aj veľkých a najmä príležitosť stretnúť sa a stráviť spoločný letný deň.

Ďakujeme všetkým návštevníkom, účinkujúcim, organizátorom, dobrovoľníkom a všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k príprave a priebehu podujatia.

Zverejnil / 14 augusta, 2026

Cesta za pánom Váhu a Tatier

Tohtoročný cieľ poznávacieho výletu seniorov z Hornej Mičinej inšpirovalo vyhlásenie Trenčína za európske hlavné mesto kultúry.

A tak v stredu 15. júla 2026 o 6. hodine sa 26 hornomičinských seniorov vydalo na Považie, aby si prezreli zaujímavosti tohto slovenského regiónu. Spoľahlivo ich viezol vodič autobusu Peter Kohút, ktorý pohotovo reagoval na všetky záludnosti dopravnej siete. Spočiatku účastníkov prevádzal premenlivý dážď, ktorý však ustal po príchode do cieľa výletu.

Prvou  zastávkou na trase bol Park miniatúr v obci Podolie neďaleko Piešťan.  Ide o súkromný areál, v ktorom sa nachádza vyše 100 modelov hradov a zámkov, vzácnych kostolíkov, turistických chát a iných architektonických prvkov, ktorý sa stále rozrastá o nové objekty. Naposledy bol odhalený rozsiahly Muránsky hrad v jeho pôvodnej podobe, dnes sú z neho iba  ruiny. Veru sa Mária Zimová čudovala, ako kedysi vyzeral, pretože ho pár dní predtým navštívila v jeho súčasnej podobe. Krásne je spracovaný Bratislavský hrad, ale aj Oravský hrad či Krásna Hôrka. Samozrejme, nachádza sa tam aj Trenčiansky hrad, tak si ho Mičinčania dobre obzreli, pretože tam smerovali ich ďalšie kroky. Majitelia zaujímavého areálu majú ešte veľa čo robiť, pretože tam zatiaľ chýba Zvolenský či Ľupčiansky zámok. Návštevníkom je však k dispozícii nielen sociálne zázemie, ale aj predajňa suvenírov a základného občerstvenia.

Výletníci pokračovali v ďalšej ceste v smere do Trenčína, pričom sa im naskytol aspoň krátky výhľad na Čachtický hrad. Už-už boli skoro v Trenčíne, keď ich stopla vážna dopravná nehoda. Nepríjemné bolo, že mali rezervovanú jazdu Vláčikom Matúša Čáka na hrad z južnej brány. Našťastie,  po telefonáte ich vláčik počkal, a tak sa začala približne 20 minútová jazda najskôr po centre mesta, ktorá prešla do príjemného lesoparku Brezina. Tento priestor je venovaný športovo-oddychovým aktivitám obyvateľov (lezecké trate, tarzánia, bežecké cestičky a pod.). Bolo vidieť, že je hojne využívaný. Lesopark prechádza do Čerešňového sadu. Tam jazda končí na úrovni južného vstupu do Trenčianskeho hradu. Výletníci si jazdu turistickým vláčikom pochvaľovali (viacerí takým šli prvýkrát), ušetrila im energiu na prehliadku zložitými zákutiami hradného komplexu.

Nasledovala prehliadka hradu po veľkom okruhu, ktorý sa začínal pri studni lásky (známa legenda o Omarovi a Fatime) a pokračoval náročným stúpaním do hradných palácov. Od sprievodcu sa dozvedeli historické súvislosti: kto tu sídlil a panoval od 11. storočia (Matúš Čák Trenčiansky, Ľudovít  I. Veľký, Žigmund Luxemburský, či Štefan Zápoľský) a čo sa tu za tie storočia udialo. Nechýba tu ani kópia najstaršieho rímskeho nápisu na trenčianskej skale z roku 179 n. l.: Víťazstvu cisárov a vojska, ktoré táborilo v Laugariciu  v počte 855 vojakov II. légie, dal zhotoviť Maximianus, legát  II. Pomocnej légie.

Hrad sa stal r. 1953 národnou kultúrnou pamiatkou. Samozrejme, podľa stupňa schopností absolvovali mičinskí seniori prehliadku v takej dĺžke, koľko vládali. Tí najzdatnejší  to dotiahli až na vrchol Matúšovej veže, odkiaľ mali nádherné výhľady na považskú panorámu.

A to ich čakal takisto náročný zostup do centra mesta po nespočetných schodoch a prudších chodníkoch. V teplom počasí to dalo riadne zabrať.

Našťastie ich dolu čakal autobus a odviezol ich do OC Max, kde mali zabezpečený obed. Chutné jedlo a rýchla obsluha bola pre unavených turistov vítaná odmena.

Potom už nasledovala pokojná cesta domov a hodnotenie prežitého dňa, naplneného zaujímavými zážitkami a dojmami.

Treba poďakovať všetkým, ktorí finančne a organizačne zabezpečili výlet – obecnému úradu a starostovi Ivanovi Lenárovi, vedúcej Centra seniorov Eme Zacharovej a ďalším, ktorí priložili ruku k dielu.

Účastníci výletu budú iste v dobrom spomínať na síce náročný, ale príjemný deň!

 

Jana Borguľová Hornomičinská

 

Zverejnil / 23 júla, 2026

Takto sme si užili MDD v našej obci.

Ďakujeme všetkým,malým aj veľkým návštevníkom, za skvelú atmosféru. Sme radi, že ste mohli byť súčasťou takéhoto krásneho podujatia.
Ďakujeme za každé jedno dieťa, úsmev a spoločne strávené chvíle.
Váš obecný úrad.
Zverejnil / 8 júna, 2026

Oslobodenie obce HM – 23.3.2026

Oslobodenie obce Horná Mičiná, sme si pripomenuli výročím oslobodenia obce a položením kytice pri pomníku padlých vojakov.

Základná organizácia SZPB v spolupráci s obecným úradom si uctili pamiatku tých, ktorí položili svoje životy za našu slobodu.
Ďakujeme všetkým,ktorí sa tohto aktu zúčastnili.
Ivan Lenar
Zverejnil / 31 marca, 2026

MDŽ

Dňa 7.3.2026 sa uskutočnilo v sále OÚ posedenie pre ženy obce pri príležitosti osláv MDŽ.

Po slávnostnom príhovore starostu obce a prípitku nasledoval program,v ktorom sa predstavil psychológ,spisovateľ a redaktor Dr.Jozef Čuha,projektová manažérka Margaréta Saktorová,hudobný hosť Lívia Michálková a ochutnávku francúzskych syrov predstavil šéfkuchár CHef Nomade „Franta“.
Poďakovanie patrí všetkým,ktorí sa tejto akcie zúčastnili a ktorí pripravili toto príjemné posedenie.
Starosta obce Ivan Lenár
Zverejnil / 31 marca, 2026

Po stopách Ľudovíta Štúra

Rok 2025 je na Slovensku venovaný 210. výročiu narodenia a 70. výročiu úmrtia významnej osobnosti slovenského národného hnutia Ľudovítovi Štúrovi (*28. 10. 1815 Uhrovec – +12. 1. 1856 Modra). Aj  obyvatelia Hornej Mičinej si ho v rôznej podobe pripomínajú, veď už v lete sa konal výlet do jeho rodiska Uhrovec, ktorý organizovala ev. farnosť. Jemu bol z časti venovaný aj deň farnosti v Môlči.

Blížiaci sa termín výročia povzbudil členov Centra seniorov k aktivite v neďalekom Zvolene a Ostrej Lúke. Tam možno nájsť stopy Štúrovho pôsobenia v spojení s rodinou grófa Ostrolúckeho, z ktorého vzišlo jeho zvolenie za vyslanca mesta Zvolen v Uhorskom sneme r. 1848. A tak 22. októbra 2025 sa 29 účastníkov vybralo bližšie sa pozrieť na tie pamätné miesta. Dokonca im žičilo aj inak nie veľmi priaznivé jesenné počasie.

Prvou zastávkou bolo centrum Zvolena, kde je v parčíku Ľ. Štúra umiestnený jeho pamätník s bustou, ktorej autorom je ak. sochár Ján Kulich. Odhalený bol v októbri 1966 a je často využívaný pri dejinných udalostiach. Aj mičinskí seniori položili k nemu veniec so slovenskou trikolórou. Pripomenuli si Štúrovo účinkovanie v prospech slovenského národa, ktoré sa vo Zvolene výdatne podporuje pomenovaním rôznych miest a inštitúcií – Ulica Ľ. Štúra, spomínaný parčík, Gymnázium Ľ. Štúra, Krajská knižnica Ľ. Štúra, súťaž Štúrov Zvolen a množstvo ďalších aktivít. A pritom je iróniou, že Štúr v meste nikdy nebol, prinajmenšom nie sú o tom žiadne doklady!  Cestou z parčíka k budove Lesníckeho a drevárskeho múzea na námestí si seniori všimli aj malý nekonvenčný pamätník venovaný básnikovi a textárovi Jožovi Urbanovi, ako aj bustu spisovateľa Jozefa Cígera Hronského. Potom už nasledovala prehliadka spomínaného múzea, na jeho budove je umiestnená impozantná pamätná tabuľa upozorňujúca, že práve v nej mestská rada zvolila Štúra za svojho vyslanca. Múzeum popri iných expozíciách ponúka na prehliadku osobitnú miestnosť venovanú rodine Ostrolúckych. A práve tá nás teraz najviac zaujímala. Pomerne veľká miestnosť uchováva časť pozostalosti, ktorá bola uchovaná v ich sídelnom kaštieli v Ostrej Lúke. Našťastie sa ju podarilo zachrániť v depozite zvolenského múzea. V roku 2015 zo zbierok sprístupnili samostatnú atraktívnu expozičnú miestnosť. Sprevádzal nás lektor p. Meszáros, ktorý nám podrobne a pútavo priblížil genézu vzťahu mladého Ľudovíta s vplyvnou šľachtickou rodinou, ktorej súčasťou bola aj mladá Adela. V expozícii je vystavená časť ich bohatej knižnice, Adelin spinet, na ktorom hrávala, písací stolík ako aj spoločenské sedenie. Nechýbajú ani rôzne písomnosti a drobné predmety. Raritou je jediná knižka v slovenskom jazyku, ktorú im osobne podaroval Ľudovít Štúr – Nárečja slovenskô alebo potreba písania v tomto nárečí z roku 1846. Bolo čo obdivovať, ale bolo treba pokračovať v putovaní.

Po krátkej ceste sme sa dostali do Ostrej Lúky, kde nás hneď zaujal krásne zrekonštruovaný kaštieľ, ktorý si za roky existencie prešiel rozličnými peripetiami. Pre skazou ho zachránil bratislavský podnikateľ  Róbert Dičér, ktorý ho odkúpil s vedomím, že zachová ducha jeho pôvodných majiteľov. V jednej z bášt je zo záhrady voľne prístupná Pamätná izba Ostrolúckych, v ktorej sa možno oboznámiť s históriou rodiny, ktorá tak pomohla Štúrovi v jeho úsilí obrodiť slovenský národ. V blízkosti kaštieľa je rodinná hrobka, kde je pochovaná aj mladá Adela Ostrolúcka, ktorá Štúra svojím vzdelaním, rozhľadenosťou a jazykovou výbavou tak upútala. Aj jej mičinskí seniori položili veniec na pamiatku.

Neveľká obec má okrem toho ešte ďalšiu atrakciu, ku ktorej im dopomohol spomínaný bratislavský podnikateľ – Múzeum vidieka. Starší gazdovský dom kúpil a ponúkol ho na rozsiahlu expozíciu tradičného bývania, ktorý stojí za prehliadku!

Bohatí na zážitky a informácie zakončili seniori putovanie na dobrom obede v Čertovej kolibe pri Budči.

 

Jana Borguľová

Zverejnil / 28 októbra, 2025

Ďakujeme, že ste s nami oslávili Deň obce – Mičinskô 2025

Srdečne ďakujeme všetkým, ktorí sa 9. augusta 2025 zúčastnili na oslavách Dňa obce – Mičinskô v športovom areáli pri Obecnom úrade.

Bol to deň plný hudby, tanca, chutného jedla a dobrej nálady. Nezabudnuteľnú atmosféru dotvorila vôňa tradičných pochúťok – luteránskej procesie, mičinského guláša, držiek a harule. Veľká vďaka patrí všetkým účinkujúcim, organizátorom, dobrovoľníkom a sponzorom, ktorí prispeli k úspechu tejto akcie.

Tešíme sa, že sme mohli spoločne stráviť tento krásny deň a už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutie!

Zverejnil / 15 augusta, 2025

Boli sme v meste na sútoku Váhu a Dunaja

Spoznávanie rôznych kútov Slovenska v rámci aktivít centra seniorov v Hornej Mičinej pokračovalo tohto roku smerom na juh. Ukázalo sa, že výber mesta Komárna bol úspešný, nazbieral sa plný autobus záujemcov. Uvedená destinácia zaujala asi aj preto, lebo väčšina účastníkov nikdy v tomto meste nebola a chýry o zaujímavostiach sídla pri Dunaji ich zaujali.

A tak v stredu 16. júla 2025 naštartoval zavčasu ráno autobus z centra Hornej Mičinej do Komárna s očakávaním príjemných zážitkov. Prialo aj počasie, príjemné teploty pri  zamračenej oblohe s občasným vánkom zaručovalo znesiteľné podmienky na putovanie.

Organizátori výletu využili ponuku Domu Matice slovenskej v Komárne na celodenné sprevádzanie po pamiatkach a zaujímavostiach. Hneď po príchode do mesta nás privítal riaditeľ Domu MS Jozef Černek  a oboznámil nás s programom. Začali sme celkom pragmaticky – návštevou trhoviska, aby sme porovnali ponuku južanského kraja s tou našou horskou. Pokračovali sme prechádzkou po meste smerom k Domu MS a všímali sme si mestské objekty – nemocnicu, divadlo M. Jókaia, budovu slovenského gymnázia, vodárenskej veže a i. Neďaleko Domu MS sa nachádza kruhový objazd, v strede ktorého sa týči súsošie sv. Cyrila a Metoda. Náš sprievodca nás poinformoval o problémoch inštalovania tohto umeleckého diela, ktoré bolo v prostredí slovenského juhu  prijímané kontroverzne. Našťastie, nateraz je situácia ustálená, veď jedna z verzií príchodu oboch vierozvestcov hovorí, že prešli cez Dunaj práve pri Komárne, kde bol známy brod…

Pred budovou Domu MS sa na vysokom podstavci týči socha Milana Rastislava Štefánika, pred ktorou sme sa spoločne odfotografovali. Socha nášho velikána má za sebou bohatú históriu – vyzbierali sa na ňu legionári z 12. pešieho pluku a r. 1930 bola slávnostne odhalená pred vojenskou pevnosťou v Komárne. Prišiel však rok 1938 a mesto pripadlo Maďarsku, preto hrozilo, že sochu roztavia. Našťastie, Banská Bystrica sa rozhodla previezť Štefánika na svoje územie, inštalovaná bola pod Urpínom pri malej stanici (dnes je tam socha partizána). Po vojne sa Komárno ohlásilo a vzalo si sochu späť. Ale ani tam nemala pokoja, po jej osadení v centre mesta po čase bola premiestnená do depozitára, neskôr znovu inštalovaná na inom mieste, znovu stiahnutá až do roku 1990, keď si ju vzali pod patronát matičiari a umiestnili ju pred svoju budovu. Nielen ľudia, ale aj sochy majú svoje osudy…

Naši hostitelia nás pozvali do svojich priestorov, kde pri kávičke a malom uvítacom  trúnku sme sa dozvedeli viac o ich činnosti. Ako všetky kultúrne inštitúcie aj oni trpia nedostatkom financií a snažia sa udržať sa v povedomí. Na zmiešanom území to majú ťažšie. Ich erbovou aktivitou je činnosť divadelníkov, majú dva slovenské súbory, ktoré úspešne fungujú. Na premiéry ich inscenácií pravidelne chodí p. prezident I. Gašparovič, teraz aj P. Pellegrini.

V podzemí budovy (bývalom kryte) sme si prezreli múzeum studenej  vojny s dobovými exponátmi.

Po obednej prestávke sme sa prešli historickým centrom mesta s množstvom sôch a pamätných tabúľ (podľa nášho sprievodcu je ich v meste vyše 300!), veď ich mesto je napr. rodiskom spisovateľa Móra Jókaiho, hudobného skladateľa Franza Lehára, ale aj hollywoodského režiséra Ivana Reitmana a ďalších. Prehliadli sme si Baziliku sv. Ondreja, malebné nádvorie Európy, hlavné námestie so sochou generála Klapku, záchrancu mesta v meruôsmych rokoch. Na jeho počesť na radnici každú hodinu z okienka vyjde postavička husára a zaznie pochod na jeho počesť.

Všímali sme si aj množstvo zelene a stromov, ktoré spríjemňujú život obyvateľov. Postupne sme prešli až k známej pevnosti, ktorá mala pôvodne slúžiť až dvestotisícovej armáde, čo sa nikdy neudialo. Pevnosť nebola dobytá, postupne slúžila historicky rôznym armádam, až po umiestnenie sovietskych vojsk do roku 1990. Rozľahlé územie pevnosti, ktorá sa len veľmi pomaly opravuje a je neobývaná, napriek tomu slúži zaujímavým projektom. Často v nej filmujú nielen slovenskí filmári, ale aj zahraniční, natáčal sa tu napr. film Asterix a Obelix (scéna so sudmi), hollywoodske akčné trháky so známymi hercami a pod. Objekt slúži aj na iné účely, konalo sa tu napr. medzinárodné cvičenie Lynx Commanda.

Posledným bodom bohatého programu bola autobusová jazda po Alžbetinom moste do maďarského Komáromu, počas ktorej sme si mohli vychutnať vyhliadku na náš veľtok Dunaj a jeho okolie. Po návrate do Komárna sme sa s naším sprievodcom rozlúčili. Účastníci výletu veľmi ocenili nielen jeho zaujímavý výklad o histórii a súčasnosti Komárna, ale aj početné legendy a príbehy z jeho minulosti. Malo to šťavu aj humor, ako aj vytváranie dobrej nálady. Poďakovali sme sa mu mičinskými pamiatkovými predmetmi.

Radi uvádzame, že k našej výprave sa v Komárne priateľsky pridala aj zástupkyňa našej partnerskej obce Cinkota (časť Budapešti) pani Dr. Szuszana Szabo (prekladateľka v cirkevnom zbore a bývalá zástupkyňa v Slovenskej samospráve), ktorá Hornú Mičinú často navštevuje.

Na záver sa treba poďakovať všetkým, ktorí sa pričinili o organizáciu výletu, ale aj účastníkom, ktorí rešpektovali časové a priestorové pokyny. Samozrejme, sme vďační obecnému úradu a starostovi Ivanovi Lenárovi za finančné zabezpečenie nášho výjazdu, ktorý zanechal  v jeho účastníkoch veľa pekných dojmov a zážitkov. Zasa sme sa obohatili o poznanie jedného z miest, ktoré tvoria na Slovensko.

 

Jana Borguľová

Zverejnil / 25 júla, 2025

MDD 2025 a slávnostné otvorenie ,,Ihrisko pre každé dieťa“

Ďakujeme za krásny Deň detí!

Úprimne ďakujeme všetkým, ktorí sa zúčastnili Dňa detí organizovaného obecným úradom.

Deti si užili popoludnie plné zábavy – štyri nafukovacie hrady, desať športových stanovíšť, maľovanie na tvár, fantastické sokoliarske vystúpenie a obľúbenú penovú šou, na ktorú sa každý rok všetci tešia najviac.

Ako sladká odmena ich čakali francúzske palacinky a cukrová vata.

Veľké poďakovanie patrí všetkým ženám a študentom – dobrovoľníkom, ktorí sa podieľali na príprave tohto výnimočného dňa.

Ďakujeme, že ste ho strávili s nami. Veríme, že ste si ho užili – a už teraz sa tešíme na ďalší ročník!

starosta obce – Ivan Lenár
Zverejnil / 16 júna, 2025

Stretnutie so „susedom“ Augustínom Rosom

Znovu sa ukázalo, že pre zaujímavé stretnutia a zážitky netreba chodiť ďaleko. Impulz na aktuálne podujatie prišiel po skúsenosti z konca minulého roka, keď sa v Dennom centre seniorov uskutočnila beseda s autorkou knihy O koľko lásky som prišla s pani Alicou Frűhwaldovou, ktorej sa zúčastnil aj jej vydavateľ Augustín Rosa, obyvateľ Hornej Mičinej. I keď o ňom časť obce vedela, toto bol priamy podnet na jeho pozvanie do centra seniorov, aby predstavil svoje vydavateľstvo PRO, s. r. o. A tak 28. mája 2025 sa stretli – takpovediac – susedia, aby sa o sebe niečo dozvedeli.

Pán Augustín Rosa s rodinou sa do Hornej Mičinej prisťahoval roku 1995 po niekoľkoročnej rekonštrukcii pôvodného domu. Spočiatku bola v pozornosti obyvateľov jeho manželka, ktorá mala záľubu vo výtvarnom umení a na niekoľko rokov zapožičala svoje obrazy na výzdobu spoločenskej sály obecného úradu. Neskôr sa už predierali informácie aj o vydavateľskej činnosti pána Rosu, ktorý sa okrem komerčnej aktivity začal čoraz viac venovať aj edičným počinom z oblasti slovenskej literatúry. Vyberal si predovšetkým „vzácne poklady“, poéziu Milana Rúfusa, Maši Haľamovej, ale aj pozoruhodné texty z oblasti filozofie, zameranej na procesy premeny našej planéty a i. Pri tejto časti vydavateľskej produkcie zameral svoju pozornosť aj na jej formálne kvality. Najmä knihy poézie získavali ceny v súťaži najkrajšia kniha roka. Navyše, súčasťou kníh boli zvyčajne aj CD s interpretáciou veršov výbornými recitátormi. Dal si záležať aj na zachytení vzácnych okamihov zo stretnutí s umelcami, preto mohol ponúknuť prítomným aj ich videoprezentáciu, čo umocnilo zážitok z jeho rozprávania. V niektorých častiach ho doplnila aj prítomná literárna vedkyňa a editorka Slávka Očenášová- Štrbová, ktorá s pánom Rosom spolupracovala. Pri tejto príležitosti treba poďakovať pánovi Rosovi aj za možnosť zakúpenia kníh z jeho vydavateľstva (za výhodnú cenu).

Zároveň konštatujeme, že iba stretnutia človeka s človekom, suseda so susedom môžu spoluvytvárať predpoklady na dobré vzťahy a priaznivú atmosféru či ústretovosť.

Jana Borguľová

Zverejnil / 2 júna, 2025