Centrum seniorov v Hornej Mičinej si na svojom stretnutí v stredu 4. októbra 2023 pripomenulo vzácnu rodáčku – prekladateľku a redaktorku Vieru Hegerovú, rodenú Ferjančekovú. O jej profesionálom živote poskytla svoje vedomosti literárna historička Jana Borguľová, ku ktorej sa pridali prítomné účastníčky, čo si na detstvo a mladé roky tejto svojej súputníčky pamätajú osobne. Priniesli aj fotografický a písomný materiál, ktorý potešil všetkých, veď oživil dávnu i nedávnu históriu obce.

Profesia umeleckej prekladateľky a vydavateľskej redaktorky si vyžaduje predovšetkým sústredenie v tichu a tvorivom prostredí, preto o tejto kategórii pracovníkov v oblasti kultúry a umenia málo počuť. Nepatria k „celebritám“, ale bez nich by sme nezažívali otváranie okien do sveta literatúry iných národov, priblíženie svetových autorov a ich úžasných knižných počinov. To platí aj o Viere Hegerovej, jednej z posledných zakladajúcich aktérov novej prekladateľskej generácie na Slovensku.

Narodila sa 9. októbra 1933 v Banskej Bystrici, od útleho detstva však vyrastala v učiteľskej rodine Ferjančekovcov v Hornej Mičinej. Tu sa jej dostalo množstvo podnetov a inšpirácie, ktoré ju spoľahlivo viedli v ďalšom živote. Popri vzdelávaní (sama sa naučila čítať ako štvorročná) rada spievala, hrala divadlo, pozorovala život v dedinskom prostredí aj s folklórom Podpoľania. V seniorskom veku sa k tomuto obdobiu stále navracia, pokiaľ môže, navštevuje miesto detstva a mladosti, ešte žijúcich jej priateľov. Spracovala dokonca archív svojich rodičov z obecnej školy a darovala ho do Múzea školstva, a tak aspoň sčasti zachovala jeho históriu. Osobitne z hľadiska histórie obce rezonuje aj skutočnosť, že jej otec v tridsiatych rokoch 20. stor. zorganizoval zbierku na postavenie pomníka obetiam prvej svetovej vojny. Odhalená bola v r. 1938, sám na slávnosti prítomným zahraničných aj domácim účastníkom povedal: „Klaniam sa symbolu padlých hornomičinských občanov. V duchu preniesli sme ich telesné pozostatky, roztratené po celej Európe, sem na toto miesto, ktoré bude pripomínať budúcim pokoleniam to nemilosrdné a strašné vraždenie sa národov sveta v rokoch 1914-18. Neraz počujeme, čím menší je národ, tým väčšia má byť jeho vzdelanosť jedincov pracujúcich za lepšiu budúcnosť národa a štátu. Národ, ktorý sa chce udržať na povrchu sveta, musí kráčať s duchom času. Musí byť dostatočne vyspelý, aby nielen zachoval, ale i zveľaďoval dedičstvo predkov. A preto učme sa, aby sme sa udržali silou ducha. Stavajme školy, aby sme nemuseli stavať takéto pomníky.“

Po skončení banskobystrického gymnázia Viera Hegerová pokračovala v štúdiu na FF UK v Bratislave, odbor ruský jazyk – slovenčina (1952-57). V profesionálnom živote redaktorky, editorky a prekladateľky zakotvila vo vydavateľstvách Tatran, neskôr Slovenský spisovateľ. Postupne sa stala uznávanou prekladateľkou z ruského jazyka, v súčasnosti má na konte okolo 50 umeleckých knižných titulov z klasiky i súčasnej beletrie, preložila Dostojevského, Pasternaka, Okudžavu, Solženicina a mnohých ďalších, nevyhýbala sa ani knihám pre deti od Michalkova, Nekrasova a i. O úrovni jej prekladov svedčí aj viacero ocenení, z nich najvýznamnejšie sú Cena Jána Hollého za preklad Dostojevského románu Zločin a trest (2007), ako aj Cena Blahoslava Hečku za celoživotné dielo (2018).

Jej fotografickú pamäť často využívajú pri prípravách rôznych encyklopedických diel, napr. aj slovníka slovenských prekladateľov. Veď život jej dožičil aj kontakt z vynikajúcou prekladateľkou Zorou Jesenskou a ďalšími osobnosťami. Zvlášť cenný je jej postoj pri perzekvovaní časti prekladateľskej society v 70-tych rokoch, keď nemali oficiálnu možnosť pracovať. Viera Hegerová a niekoľko ďalších prepožičiavali svoje meno nežiadúcim, honoráre za ich preklady im, samozrejme, odovzdávali. Jednoducho – z kolegiality a priateľstva! Aj preto je potrebné pre hodnovernosť „upratať“ autorstvo prekladov, aby boli v encyklopédiách a bibliografiách správne údaje. Viera Hegerová k tomu prispela značnou mierou. V aktuálnom čase vydavateľstvo Ikar vydáva preklad Viery Hegerovej Dostojevského románu Diablom posadnutí (Besy). To je najlepšie svedectvo o jej kvalitách.

Želáme jubilujúcej prekladateľke zdravie, energiu a radosť s tými, ktorí ju obklopujú!

Jana Borguľová

Rok 1822 je pre slovenský národný život silný z hľadiska narodenia viacerých významných štúrovských dejateľov ako Janko Kráľ, Ján Francisci Rimavský, Ján Kalinčiak, Štefan Marko Daxner a mnohí ďalší. Matica slovenská právom vyhlásila tento rok za Rok odkazu štúrovcov. K nim možno bezosporu prirátať aj rodáka z Hornej Mičinej – Augusta Horislava Krčméryho. Väčšina z nich boli básnici alebo prozaici, ale August H. Krčméry sa prejavoval predovšetkým ako hudobne zdatná a tvorivá osobnosť. Do kultúrnej histórie sa zapísal predovšetkým v spojení s Andrejom Sládkovičom a ich spoločnou hymnickou piesňou  Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí, ktorá sa spieva pri významných národných príležitostiach. Napriek tomu, že od jej vzniku okolo roku 1860 uplynulo viac ako jeden a pol storočia, nič nestratila zo svojej aktuálnosti…

V stredu 19. októbra 2022 popoludní vyvrcholila v obci Horná Mičiná niekoľkomesačná príprava na dôstojné uctenie si pamiatky tohto národného dejateľa. Obec spolu s evanjelickým a.v. zborom, Maticou slovenskou a Odbočkou Spolku slovenských spisovateľov v Banskej Bystrici zabezpečili spomienkovú slávnosť, v rámci ktorej odhalili na budove ev. fary pamätnú tabuľu (výtvarný návrh Jaroslav Uhel). Úvod patril piesni Kopala studienku, ktorú A. H. Krčméry  ako ľudovú pieseň zachytil do nôt a počas búrlivých čias odchodu študentov bratislavského ev. lýcea na protest vylúčenia Ľ. Štúra z radov jeho profesorov do Levoče  vložil do partitúry nový text Janka Matušku Ponad Tatrou blýska, z ktorej sa neskôr stala slovenská štátna hymna. Zborový farár Daniel Duraj privítal hostí, medzi ktorými bolo početné duchovenstvo z regiónu na čele so seniorom  Jozefom Pacekom, ako aj zástupcov Matice slovenskej s predsedom Mariánom Gešperom. Prítomní boli aj hostia z Cinkoty v Budapešti, potomkovia pôvodných slovenských vysťahovalcov z Hornej a Dolnej Mičinej. Slávnostný akt odhalenia pamätnej tabule vykonali seniorátna dozorkyňa Viera Kadlecová a predseda Matice slovenskej Marián Gešper. Starosta obce Ivan Lenár následne vyzdvihol tento historický akt  a poďakoval sa všetkým, ktorí sa rôznym spôsobom podieľali na príprave a realizácii podujatia.

Potom už v kostole pokračovala spomienková slávnosť  večernou bohoslužbou a kultúrnym programom. Významní hostia predniesli príhovory, podujatie svojím spevom rámcoval spevácky zbor Hron pod vedením dirigenta Petra Bibzu, predstavili sa aj herci matičného divadla Peter Vrlík a Peter Schvantner, ktorí interpretovali „pomyselný“ dialóg medzi bratmi  Augustom Horislavom a mladším Eugenom o ich vzťahu k rodisku a najmä o ich priateľstve s Andrejom Sládkovičom. Inštalovaná bola aj výstava o živote a diele tohto významného rodáka (autorka Jana Borguľová). Ešte pred slávnosťou bol o tomto  rodákovi do všetkých domácností obce doručený bulletin s jeho podrobným životopisom a obrazovou dokumentáciou.

Vyvrcholením spomienky malo byť uvedenie zborového erbu podľa návrhu hlavného heraldika SR, prapravnuka Augusta Horislava Krčméryho(!) Ladislava Vrteľa, ktorá sa neuskutočnila pre jeho náhlu chorobu. Tento akt bol presunutý na november.

Bohatá účasť na spomienkovej slávnosti potvrdzuje, že stále máme príležitosť vracať sa do minulosti a získavať z nej inšpiráciu pre súčasnosť i budúcnosť.

Životná cesta

Roku 1815 začal svoju cirkevnú misiu v Hornej Mičinej ev. kňaz Jozef Krčméry. Spolu s manželkou Máriou, rod. Obrcianovou, pochádzali z Nemeckej (dnes Partizánskej ) Ľupče a zotrvali tu 25 rokov – až do smrti Jozefa Krčméryho 9. marca 1840. Do ich rodiny postupne pribudlo sedem potomkov: Július Kornel (1821), Teodor Augustus (1822), Cecília Jozefína (1824), Fridrich Viliam (1826 – zomrel v nasledujúcom roku), Fridrich Viliam (1828), Eugen Rudolf Matej (1830), Emil Pavol (1834). Z nich dvaja – August Horislav a Eugen sa zapísali do dejín národnej kultúry.

Druhorodený potomok August Horislav Krčméry (*1. 11. 1822) postupne nadobúdal vzdelanie na gymnáziu v Banskej Bystrici a Gemeri, od roku 1836 na lýceu v Banskej Štiavnici. V roku 1838 sa zapísal na ev. lýceum v Bratislave a tam sa dostal do spoločnosti formujúcej sa štúrovskej generácie. (Na pamätnej tabuli študentov ev. lýcea v Bratislave je zapísané aj meno Augusta Krčméryho) Ako študent sa zviditeľnil vo vypätých chvíľach po prepustení Ľudovíta Štúra z profesorského miesta koncom roku 1843, keď na protest proti tomu jeho spolužiak Janko Matúška napísal na nápev ľudovej piesne Kopala studienku, pozerala do nej slová budúcej slovenskej hymny Ponad Tatrou blýska. August H. Krčméry ako prvý zaznamenal text do notovej osnovy. (V Národnej rade SR je pri štátnych symboloch umiestnená pamätná tabuľa, zachytávajúca históriu vzniku slovenskej hymny. Nechýba na nej ani meno Augusta Horislava Krčméryho.)

Následne odišiel ukončiť štúdiá na Univerzitu Martina Lutherado nemeckého Halle (1844). A potom už nasledovala jeho púť v službách ev. cirkvi – po trojročnom pôsobení ako vychovávateľ, kaplán v Tisovci a Vrbici sa roku 1848 stal farárom v Liptovskom Sv. Mikuláši. Boli to však revolučné roky, preto začiatkom  r. 1849 bol pre národne orientované názory a činy väznený pol roka v Debrecíne. Po prepustení sa vrátil do Liptovského Sv. Mikuláša, kde pôsobil až do roku 1854.

24. februára 1855 bol zvolený za farára v Hronseku, kde účinkoval celých 19 rokov. V manželstve s Emíliou Zuzanou, rod. Gryllusovou, sa im narodilo šesť detí: Božena (1856), Elena (1858), Miloslav (1860), August Vatroslav (1862), Jozef Borivoj Štefan (1865), Vladimír (1873). Z nich dvaja synovia (August a Jozef)  sa v dospelosti vysťahovali do USA.

(Ulica v Hronseku, kde sa nachádza artikulárny kostol a fara, je pomenovaná po Augustovi Horislavovi Krčmérym.)

V tom čase sa okrem iného pričinil o osamostatnenie cirkevného zboru v Badíne, kde v roku 1874 prevzal miesto farára a zotrval tu až do svojej smrti 9. marca 1891. Miesto posledného odpočinku Augusta Horislava Krčméryho je na badínskom cintoríne. Na novej budove ev. fary (postavenej na mieste pôvodnej),  je osadená pamätná tabuľa a priľahlá ulica nesie jeho meno.

Hudobná a zberateľská práca

Popri cirkevných povinnostiach sa August Horislav Krčméry priebežne venoval publikovaniu ľudovýchovných článkov, správ o kultúrnom živote, národopisných príspevkov a prekladov. Spolu s Jánom Kadavým vydali kalendár Živena (1853) a roku 1862 redigoval hudobnú prílohu časopisu Sokol – Hlahol. V duchu štúrovských požiadaviek vyzval v roku 1862 v Pešťbudínskych vedomostiach zbierať a upravovať slovenské ľudové piesne. On sám ako hudobne zdatný spracoval viacero piesní, ktoré boli zverejnené v Kadavého zbierke Slovenské spevy I (Martin, 1892) – 53 ľudových piesní a v Chrástekovom Sborníku slovenských národných piesní (Viedeň, 1870) – 77 ľudových piesní.

August Horislav Krčméry ako hudobný skladateľ komponoval aj vlastné piesne, ktoré mali  širokú pôsobnosť a zohrali významnú úlohu  národnouvedomovacom procese v čase zvýšeného národnostného útlaku. Skomponoval menšie klavírne skladby ako štvorylka Slovenka, polky Vila i Rusalka a iné. V spolupráci s mladším bratom Eugenom, ktorý bol významným kníhkupcom a vydavateľom v Banskej Bystrici, zostavili a vydali Slovenský spoločenský spevník (Banská Bystrica, 1871).

Najmä v čase pobytu v Hronseku sa Krčméry často stretával s priateľom Andrejom Sládkovičom z neďalej Radvane. Okrem spolupráce v cirkevnej a národnej práci si boli blízki aj v rodinných kontaktoch. Zaujímavosťou je, že Sládkovič sa v korešpodencii s Krčmérym podpisoval Andrej, v listoch iným iba ako Braxatoris. (Po smrti A. Sládkoviča si r. 1879 jeho syn Miloš  zobral za manželku Krčméryho dcéru Elenu.)

Pri jednej návšteve v Hronseku našiel Andrej Sládkovič  dumať Krčméryho nad partitúrou skladby, ktorá mala text v nemeckom jazyku. Sládkovič pohotovo zareagoval – nápev sa mu páčil, a tak z hlavy začal tvoriť slovenský text. Krčméry očarený súhlasil. Asi takto sa zachoval príbeh o zrode významnej hymnickej piesne s názvom Hojže, Bože v pamäti Sládkovičovho syna Martina. Pieseň sa spieva podnes pri významných príležitostiach a je krásnou ukážkou spolupráce dvoch významných mužov štúrovskej generácie.

Tu treba pripomenúť, že Eugen Krčméry v roku 1861 vydal vo svojom vydavateľstve aj Sobrané spisy Andreja Sládkoviča, kde zverejnil aj Sládkovičov spomínaný text pod názvom Pieseň .

Pokračovanie rodu Krčméryovcov a ich prínos do národného a kultúrneho života Slovenska

Široko rozvetvená rodina Krčméryovcov sa významne zapísala do slovenskej národnej a kultúrnej histórie. Dokumentuje to aj dobová rodinná fotografia (okolo roku 1890). Stojaci zľava: syn Jozef Krčméry, dcéra Božena Krčméry, syn August Krčméry,  nevesta Oľga Krčméry, rod. Petényi, Miloslav Krčméry. Sediaci zľava: manželka syna Jozef Krčméryho rod. Eőrdőghová, manželka Augusta H. Krčméryho Emília Krčméry rod. Gryllus, August Horislav Krčméry, dcéra Elena Braxatorisová, rod. Krčméry, zať Miloš Braxatoris. Deti vpredu zľava:  syn Vladimír Krčméry, vnuk  Alexander Krčméry, Oskár Braxatoris (?) .

Najmä v priamej línii po treťom potomkovi Miloslavovi sa významne podieľali na rozvíjaní kultúrneho života a uvedená vetva je živá podnes!

Syn Miloslav Krčméry  (14. 5. 1860 Hronsek – 4.11.1902 Jasenová ), ev. farár, redaktor, hudobný skladateľ, priekopník poľnohospodárskej osvety na Orave. Bol tajomníkom Tranoscia, skladal zbory a piesne na slová slovenských básnikov.

Vnuk Štefan Krčméry (26.12.1892 Mošovce  —  17.2.1955 Pezinok), básnik, historik, publicista, organizátor národného života, správca Matice slovenskej.

Pravnučka Jela Krčméry Vrteľová (7.1.1924 Martin – 4.112021 Bratislava), operná speváčka, prekladateľka, operná libretistka, dramaturgička SND.

Prapravnuk Ladislav Vrteľ ( nar. 3.4.1953 Bratislava),významný archivár, hlavný heraldik SR, Herold Slovensko, vytvoril nový erb, vlajku a prezidentskú štandardu SR.

Horná Mičiná môže byť právom hrdá na významného rodáka, ktorý sa výrazne pričinil o rozvoj národného a kultúrneho života v 19. storočí. Jeho potomkovia v neuveriteľných piatich nasledujúcich generáciách ho dôstojne nasledovali a nasledujú, čím prispievajú k odkazu Augusta Horislava Krčméryho podnes!

Jana Borguľová