Spoznávanie rôznych kútov Slovenska v rámci aktivít centra seniorov v Hornej Mičinej pokračovalo tohto roku smerom na juh. Ukázalo sa, že výber mesta Komárna bol úspešný, nazbieral sa plný autobus záujemcov. Uvedená destinácia zaujala asi aj preto, lebo väčšina účastníkov nikdy v tomto meste nebola a chýry o zaujímavostiach sídla pri Dunaji ich zaujali.

A tak v stredu 16. júla 2025 naštartoval zavčasu ráno autobus z centra Hornej Mičinej do Komárna s očakávaním príjemných zážitkov. Prialo aj počasie, príjemné teploty pri  zamračenej oblohe s občasným vánkom zaručovalo znesiteľné podmienky na putovanie.

Organizátori výletu využili ponuku Domu Matice slovenskej v Komárne na celodenné sprevádzanie po pamiatkach a zaujímavostiach. Hneď po príchode do mesta nás privítal riaditeľ Domu MS Jozef Černek  a oboznámil nás s programom. Začali sme celkom pragmaticky – návštevou trhoviska, aby sme porovnali ponuku južanského kraja s tou našou horskou. Pokračovali sme prechádzkou po meste smerom k Domu MS a všímali sme si mestské objekty – nemocnicu, divadlo M. Jókaia, budovu slovenského gymnázia, vodárenskej veže a i. Neďaleko Domu MS sa nachádza kruhový objazd, v strede ktorého sa týči súsošie sv. Cyrila a Metoda. Náš sprievodca nás poinformoval o problémoch inštalovania tohto umeleckého diela, ktoré bolo v prostredí slovenského juhu  prijímané kontroverzne. Našťastie, nateraz je situácia ustálená, veď jedna z verzií príchodu oboch vierozvestcov hovorí, že prešli cez Dunaj práve pri Komárne, kde bol známy brod…

Pred budovou Domu MS sa na vysokom podstavci týči socha Milana Rastislava Štefánika, pred ktorou sme sa spoločne odfotografovali. Socha nášho velikána má za sebou bohatú históriu – vyzbierali sa na ňu legionári z 12. pešieho pluku a r. 1930 bola slávnostne odhalená pred vojenskou pevnosťou v Komárne. Prišiel však rok 1938 a mesto pripadlo Maďarsku, preto hrozilo, že sochu roztavia. Našťastie, Banská Bystrica sa rozhodla previezť Štefánika na svoje územie, inštalovaná bola pod Urpínom pri malej stanici (dnes je tam socha partizána). Po vojne sa Komárno ohlásilo a vzalo si sochu späť. Ale ani tam nemala pokoja, po jej osadení v centre mesta po čase bola premiestnená do depozitára, neskôr znovu inštalovaná na inom mieste, znovu stiahnutá až do roku 1990, keď si ju vzali pod patronát matičiari a umiestnili ju pred svoju budovu. Nielen ľudia, ale aj sochy majú svoje osudy…

Naši hostitelia nás pozvali do svojich priestorov, kde pri kávičke a malom uvítacom  trúnku sme sa dozvedeli viac o ich činnosti. Ako všetky kultúrne inštitúcie aj oni trpia nedostatkom financií a snažia sa udržať sa v povedomí. Na zmiešanom území to majú ťažšie. Ich erbovou aktivitou je činnosť divadelníkov, majú dva slovenské súbory, ktoré úspešne fungujú. Na premiéry ich inscenácií pravidelne chodí p. prezident I. Gašparovič, teraz aj P. Pellegrini.

V podzemí budovy (bývalom kryte) sme si prezreli múzeum studenej  vojny s dobovými exponátmi.

Po obednej prestávke sme sa prešli historickým centrom mesta s množstvom sôch a pamätných tabúľ (podľa nášho sprievodcu je ich v meste vyše 300!), veď ich mesto je napr. rodiskom spisovateľa Móra Jókaiho, hudobného skladateľa Franza Lehára, ale aj hollywoodského režiséra Ivana Reitmana a ďalších. Prehliadli sme si Baziliku sv. Ondreja, malebné nádvorie Európy, hlavné námestie so sochou generála Klapku, záchrancu mesta v meruôsmych rokoch. Na jeho počesť na radnici každú hodinu z okienka vyjde postavička husára a zaznie pochod na jeho počesť.

Všímali sme si aj množstvo zelene a stromov, ktoré spríjemňujú život obyvateľov. Postupne sme prešli až k známej pevnosti, ktorá mala pôvodne slúžiť až dvestotisícovej armáde, čo sa nikdy neudialo. Pevnosť nebola dobytá, postupne slúžila historicky rôznym armádam, až po umiestnenie sovietskych vojsk do roku 1990. Rozľahlé územie pevnosti, ktorá sa len veľmi pomaly opravuje a je neobývaná, napriek tomu slúži zaujímavým projektom. Často v nej filmujú nielen slovenskí filmári, ale aj zahraniční, natáčal sa tu napr. film Asterix a Obelix (scéna so sudmi), hollywoodske akčné trháky so známymi hercami a pod. Objekt slúži aj na iné účely, konalo sa tu napr. medzinárodné cvičenie Lynx Commanda.

Posledným bodom bohatého programu bola autobusová jazda po Alžbetinom moste do maďarského Komáromu, počas ktorej sme si mohli vychutnať vyhliadku na náš veľtok Dunaj a jeho okolie. Po návrate do Komárna sme sa s naším sprievodcom rozlúčili. Účastníci výletu veľmi ocenili nielen jeho zaujímavý výklad o histórii a súčasnosti Komárna, ale aj početné legendy a príbehy z jeho minulosti. Malo to šťavu aj humor, ako aj vytváranie dobrej nálady. Poďakovali sme sa mu mičinskými pamiatkovými predmetmi.

Radi uvádzame, že k našej výprave sa v Komárne priateľsky pridala aj zástupkyňa našej partnerskej obce Cinkota (časť Budapešti) pani Dr. Szuszana Szabo (prekladateľka v cirkevnom zbore a bývalá zástupkyňa v Slovenskej samospráve), ktorá Hornú Mičinú často navštevuje.

Na záver sa treba poďakovať všetkým, ktorí sa pričinili o organizáciu výletu, ale aj účastníkom, ktorí rešpektovali časové a priestorové pokyny. Samozrejme, sme vďační obecnému úradu a starostovi Ivanovi Lenárovi za finančné zabezpečenie nášho výjazdu, ktorý zanechal  v jeho účastníkoch veľa pekných dojmov a zážitkov. Zasa sme sa obohatili o poznanie jedného z miest, ktoré tvoria na Slovensko.

Jana Borguľová