Denné centrum obce – Horná Mičiná

Boli sme v meste na sútoku Váhu a Dunaja

Spoznávanie rôznych kútov Slovenska v rámci aktivít centra seniorov v Hornej Mičinej pokračovalo tohto roku smerom na juh. Ukázalo sa, že výber mesta Komárna bol úspešný, nazbieral sa plný autobus záujemcov. Uvedená destinácia zaujala asi aj preto, lebo väčšina účastníkov nikdy v tomto meste nebola a chýry o zaujímavostiach sídla pri Dunaji ich zaujali.

A tak v stredu 16. júla 2025 naštartoval zavčasu ráno autobus z centra Hornej Mičinej do Komárna s očakávaním príjemných zážitkov. Prialo aj počasie, príjemné teploty pri zamračenej oblohe s občasným vánkom zaručovalo znesiteľné podmienky na putovanie.

Organizátori výletu využili ponuku Domu Matice slovenskej v Komárne na celodenné sprevádzanie po pamiatkach a zaujímavostiach. Hneď po príchode do mesta nás privítal riaditeľ Domu MS Jozef Černek a oboznámil nás s programom. Začali sme celkom pragmaticky – návštevou trhoviska, aby sme porovnali ponuku južanského kraja s tou našou horskou. Pokračovali sme prechádzkou po meste smerom k Domu MS a všímali sme si mestské objekty – nemocnicu, divadlo M. Jókaia, budovu slovenského gymnázia, vodárenskej veže a i. Neďaleko Domu MS sa nachádza kruhový objazd, v strede ktorého sa týči súsošie sv. Cyrila a Metoda. Náš sprievodca nás poinformoval o problémoch inštalovania tohto umeleckého diela, ktoré bolo v prostredí slovenského juhu prijímané kontroverzne. Našťastie, nateraz je situácia ustálená, veď jedna z verzií príchodu oboch vierozvestcov hovorí, že prešli cez Dunaj práve pri Komárne, kde bol známy brod…

Pred budovou Domu MS sa na vysokom podstavci týči socha Milana Rastislava Štefánika, pred ktorou sme sa spoločne odfotografovali. Socha nášho velikána má za sebou bohatú históriu – vyzbierali sa na ňu legionári z 12. pešieho pluku a r. 1930 bola slávnostne odhalená pred vojenskou pevnosťou v Komárne. Prišiel však rok 1938 a mesto pripadlo Maďarsku, preto hrozilo, že sochu roztavia. Našťastie, Banská Bystrica sa rozhodla previezť Štefánika na svoje územie, inštalovaná bola pod Urpínom pri malej stanici (dnes je tam socha partizána). Po vojne sa Komárno ohlásilo a vzalo si sochu späť. Ale ani tam nemala pokoja, po jej osadení v centre mesta po čase bola premiestnená do depozitára, neskôr znovu inštalovaná na inom mieste, znovu stiahnutá až do roku 1990, keď si ju vzali pod patronát matičiari a umiestnili ju pred svoju budovu. Nielen ľudia, ale aj sochy majú svoje osudy…

Naši hostitelia nás pozvali do svojich priestorov, kde pri kávičke a malom uvítacom trúnku sme sa dozvedeli viac o ich činnosti. Ako všetky kultúrne inštitúcie aj oni trpia nedostatkom financií a snažia sa udržať sa v povedomí. Na zmiešanom území to majú ťažšie. Ich erbovou aktivitou je činnosť divadelníkov, majú dva slovenské súbory, ktoré úspešne fungujú. Na premiéry ich inscenácií pravidelne chodí p. prezident I. Gašparovič, teraz aj P. Pellegrini.

V podzemí budovy (bývalom kryte) sme si prezreli múzeum studenej vojny s dobovými exponátmi.

Po obednej prestávke sme sa prešli historickým centrom mesta s množstvom sôch a pamätných tabúľ (podľa nášho sprievodcu je ich v meste vyše 300!), veď ich mesto je napr. rodiskom spisovateľa Móra Jókaiho, hudobného skladateľa Franza Lehára, ale aj hollywoodského režiséra Ivana Reitmana a ďalších. Prehliadli sme si Baziliku sv. Ondreja, malebné nádvorie Európy, hlavné námestie so sochou generála Klapku, záchrancu mesta v meruôsmych rokoch. Na jeho počesť na radnici každú hodinu z okienka vyjde postavička husára a zaznie pochod na jeho počesť.

Všímali sme si aj množstvo zelene a stromov, ktoré spríjemňujú život obyvateľov. Postupne sme prešli až k známej pevnosti, ktorá mala pôvodne slúžiť až dvestotisícovej armáde, čo sa nikdy neudialo. Pevnosť nebola dobytá, postupne slúžila historicky rôznym armádam, až po umiestnenie sovietskych vojsk do roku 1990. Rozľahlé územie pevnosti, ktorá sa len veľmi pomaly opravuje a je neobývaná, napriek tomu slúži zaujímavým projektom. Často v nej filmujú nielen slovenskí filmári, ale aj zahraniční, natáčal sa tu napr. film Asterix a Obelix (scéna so sudmi), hollywoodske akčné trháky so známymi hercami a pod. Objekt slúži aj na iné účely, konalo sa tu napr. medzinárodné cvičenie Lynx Commanda.

Posledným bodom bohatého programu bola autobusová jazda po Alžbetinom moste do maďarského Komáromu, počas ktorej sme si mohli vychutnať vyhliadku na náš veľtok Dunaj a jeho okolie. Po návrate do Komárna sme sa s naším sprievodcom rozlúčili. Účastníci výletu veľmi ocenili nielen jeho zaujímavý výklad o histórii a súčasnosti Komárna, ale aj početné legendy a príbehy z jeho minulosti. Malo to šťavu aj humor, ako aj vytváranie dobrej nálady. Poďakovali sme sa mu mičinskými pamiatkovými predmetmi.

Radi uvádzame, že k našej výprave sa v Komárne priateľsky pridala aj zástupkyňa našej partnerskej obce Cinkota (časť Budapešti) pani Dr. Szuszana Szabo (prekladateľka v cirkevnom zbore a bývalá zástupkyňa v Slovenskej samospráve), ktorá Hornú Mičinú často navštevuje.

Na záver sa treba poďakovať všetkým, ktorí sa pričinili o organizáciu výletu, ale aj účastníkom, ktorí rešpektovali časové a priestorové pokyny. Samozrejme, sme vďační obecnému úradu a starostovi Ivanovi Lenárovi za finančné zabezpečenie nášho výjazdu, ktorý zanechal v jeho účastníkoch veľa pekných dojmov a zážitkov. Zasa sme sa obohatili o poznanie jedného z miest, ktoré tvoria na Slovensko.

Jana Borguľová

Stretnutie so „susedom“ Augustínom Rosom

Znovu sa ukázalo, že pre zaujímavé stretnutia a zážitky netreba chodiť ďaleko. Impulz na aktuálne podujatie prišiel po skúsenosti z konca minulého roka, keď sa v Dennom centre seniorov uskutočnila beseda s autorkou knihy O koľko lásky som prišla s pani Alicou Frűhwaldovou, ktorej sa zúčastnil aj jej vydavateľ Augustín Rosa, obyvateľ Hornej Mičinej. I keď o ňom časť obce vedela, toto bol priamy podnet na jeho pozvanie do centra seniorov, aby predstavil svoje vydavateľstvo PRO, s. r. o. A tak 28. mája 2025 sa stretli – takpovediac – susedia, aby sa o sebe niečo dozvedeli.

Pán Augustín Rosa s rodinou sa do Hornej Mičinej prisťahoval roku 1995 po niekoľkoročnej rekonštrukcii pôvodného domu. Spočiatku bola v pozornosti obyvateľov jeho manželka, ktorá mala záľubu vo výtvarnom umení a na niekoľko rokov zapožičala svoje obrazy na výzdobu spoločenskej sály obecného úradu. Neskôr sa už predierali informácie aj o vydavateľskej činnosti pána Rosu, ktorý sa okrem komerčnej aktivity začal čoraz viac venovať aj edičným počinom z oblasti slovenskej literatúry. Vyberal si predovšetkým „vzácne poklady“, poéziu Milana Rúfusa, Maši Haľamovej, ale aj pozoruhodné texty z oblasti filozofie, zameranej na procesy premeny našej planéty a i. Pri tejto časti vydavateľskej produkcie zameral svoju pozornosť aj na jej formálne kvality. Najmä knihy poézie získavali ceny v súťaži najkrajšia kniha roka. Navyše, súčasťou kníh boli zvyčajne aj CD s interpretáciou veršov výbornými recitátormi. Dal si záležať aj na zachytení vzácnych okamihov zo stretnutí s umelcami, preto mohol ponúknuť prítomným aj ich videoprezentáciu, čo umocnilo zážitok z jeho rozprávania. V niektorých častiach ho doplnila aj prítomná literárna vedkyňa a editorka Slávka Očenášová- Štrbová, ktorá s pánom Rosom spolupracovala. Pri tejto príležitosti treba poďakovať pánovi Rosovi aj za možnosť zakúpenia kníh z jeho vydavateľstva (za výhodnú cenu).

Zároveň konštatujeme, že iba stretnutia človeka s človekom, suseda so susedom môžu spoluvytvárať predpoklady na dobré vzťahy a priaznivú atmosféru či ústretovosť.

Jana Borguľová

Fašiangové stretnutie v Centre seniorov

Tradičné fašiangové posedenie hornomičinských seniorov sa konalo v stredu 12. februára 2025.

Tohto roku malo aj pridanú hodnotu – popri chutných pampúchoch, koláčoch a slanom pečive prišiel podporiť dobrú náladu aj spevák a harmonikár z Banskej Bystrice – Ing. Jozef Haško. Skúsený zabávač vyčaril úsmev na tvárach prítomných svojou ochotou a energiou zahrať pesničky podľa ich želania, radi sa k nemu preto spevom pridali aj ostatní. Presvedčiť sa o tom mohol aj pán starosta Ivan Lenár, ktorý ocenil aktivitu domácich seniorov, ktorí nezabúdajú na tradičné zvyky a obyčaje.

Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa na bohatej ponuke občerstvenia pričinili svojím „chutným“ dielom, ako aj tým, ktorí to organizačne zabezpečili.

Jana Borguľová

Hornomičinskí seniori sa vybrali do Brezna

Obec Horná Mičiná spája s mestom Breznom osobnosť významného slovenského dramatika a spisovateľa Jána Chalupku (*28.10.1791 Horná Mičiná + 15.7.1871 Brezno). No nielen preto si za cieľ jednodenného výletu vybrali seniori metropolu Horehronia, viacerí z nich totiž z Brezna pochádza, študovali v ňom, či inak sú s ním v spojení. Okrem toho ich zlákalo aj množstvo obnovených pamiatok, na ktoré si chceli urobiť čas.

A tak v utorok ráno 11. júna 2024 nasadlo pätnásť záujemcov do osobného vlaku smer Brezno mesto. Hoci spočiatku trochu pršalo, postupne sa vyjasnilo a poobede sa už vracali za pekného počasia.

Prvou zastávkou bola obnovená synagóga, v ktorej sa podarilo vrátiť spomienku na život židovskej komunity v meste. Po období holokaustu sa totiž už neobnovil, pretože väčšina židovských obyvateľov buď zahynula, alebo sa usadila v iných mestách. Preto po rekonštrukcii slúži zaujímavý objekt na kultúrno-spoločenské účely, výstavy a pod. Zaujímavosťou je, že presne takúto podobu mala aj synagóga v Banskej Bystrici, tá sa však nezachovala. Poďakovanie patrí sprievodkyni Veronike Cerovskej, ktorá podala ľudsky príjemný výklad a vyzvala na obhliadku aj menej prístupných priestorov po sklených točitých schodoch do kupoly, kde je inštalovaná výstava o histórii židovskej obce v Brezne.

Nasledovala návšteva mestskej veže so zvonicou priamo na Námestí M. R. Štefánika. Pred dvomi rokmi obnovená stavba je ozdobou mesta, v minulom roku získala dokonca ocenenie v súťaži pamiatka roka Fénix! Štvorposchodový objekt je vo vnútornej časti štrukturovaný, na prízemí sa nachádza mestské informačné centrum, o poschodie vyššie možno nájsť expozíciu venovanú minulosti mesta a hlavne mestskej veže, druhé poschodie predstavuje vzťah Brezna k M. R. Štefánikovi, kde sa možno dozvedieť informácie o histórii vzniku jeho sochy v centrálnej časti mesta. Štefánik síce nikdy Brezno nenavštívil, ale svojím odkazom si získal srdcia jeho obyvateľov. Podoba sochy na vysokom podstavci je rovnaká ako vo francúzskom meste Meudon, kde Štefánik v tamojšej hvezdárni pracoval. Táto skutočnosť viedla k tomu, že Brezno a Meudon sú partnerské mestá a funguje medzi nimi čulá kultúrno-spoločenská spolupráca. Tretie poschodie veže je vyhradené pre tri zvony, ktoré ku zvonici, samozrejme, patria. Najväčšie prekvapenie návštevník zažije na štvrtom poschodí, kde je zariadený byt, v ktorom generácie zvonárov žili! Prístup do jednotlivých podlaží je náročný s množstvom strmých schodov, ktoré nezvládne každý. Ale vyhliadka stojí zato.

Výprava seniorov pokračovala námestím, kde sa pristavili pri Štefánikovej soche, ako aj pri buste Jána Chalupku. Ďalším cieľom bola expozícia Horehronského múzea Literárne Brezno, ktorá je umiestnená v areáli ev. a .v. cirkvi. Venovaná je známym osobnostiam – okrem iných aj Jánovi Chalupkovi, Karolovi Kuzmánymu, Gustávovi Zechenterovi Laskomerskému, Adolfovi P. Zátureckému, ale hlavne Martinovi Rázusovi. Tam zaujal písací stôl autora známeho diela Maroško ako aj ďalších osobných dokumentov.

Putovanie pokračovalo popri známom ev. kostole smerom k starému cintorínu, kde je pochovaný mičinský rodák Ján Chalupka. Prítomní si ho uctili kyticou kvetov.

Po dobrom obede seniori zavŕšili výpravu prehliadkou celkom novej expozície vedľa mestského úradu – Múzeum socializmu Nostalgia. Nejde iba o ideologický pohľad na nedávne obdobie, ale najmä na uchovanie doby, v ktorej sme my seniori žili. Uchované predmety, ktoré nás obklopovali v škole, v práci, v súkromnom živote vyvolali v návštevníkoch jedinečné spomienky. Zážitok umocnila aj prehliadka dobového zariadenia bytu, v akých väčšina obyvateľov žila. Príjemným prekvapením bola nová úprava rozľahlého dvora, ktorý bude slúžiť nielen na oddych návštevníkov a ich občerstvenie, ale aj na kultúrne podujatia.

Tento výlet si budú seniori z Hornej Mičinej pamätať nielen pre množstvo dojmov a zážitkov z videného, ale aj pre nespočet schodov v expozíciách, ktoré viacerí absolvovali v plnej miere, niektorí aspoň z časti. Preto si ho vtipne pomenovali ako poschodový!

Jana Borguľová

K životnému jubileu (90) prekladateľky Viery Hegerovej

Centrum seniorov v Hornej Mičinej si na svojom stretnutí v stredu 4. októbra 2023 pripomenulo vzácnu rodáčku – prekladateľku a redaktorku Vieru Hegerovú, rodenú Ferjančekovú. O jej profesionálom živote poskytla svoje vedomosti literárna historička Jana Borguľová, ku ktorej sa pridali prítomné účastníčky, čo si na detstvo a mladé roky tejto svojej súputníčky pamätajú osobne. Priniesli aj fotografický a písomný materiál, ktorý potešil všetkých, veď oživil dávnu i nedávnu históriu obce.

Profesia umeleckej prekladateľky a vydavateľskej redaktorky si vyžaduje predovšetkým sústredenie v tichu a tvorivom prostredí, preto o tejto kategórii pracovníkov v oblasti kultúry a umenia málo počuť. Nepatria k „celebritám“, ale bez nich by sme nezažívali otváranie okien do sveta literatúry iných národov, priblíženie svetových autorov a ich úžasných knižných počinov. To platí aj o Viere Hegerovej, jednej z posledných zakladajúcich aktérov novej prekladateľskej generácie na Slovensku.

Narodila sa 9. októbra 1933 v Banskej Bystrici, od útleho detstva však vyrastala v učiteľskej rodine Ferjančekovcov v Hornej Mičinej. Tu sa jej dostalo množstvo podnetov a inšpirácie, ktoré ju spoľahlivo viedli v ďalšom živote. Popri vzdelávaní (sama sa naučila čítať ako štvorročná) rada spievala, hrala divadlo, pozorovala život v dedinskom prostredí aj s folklórom Podpoľania. V seniorskom veku sa k tomuto obdobiu stále navracia, pokiaľ môže, navštevuje miesto detstva a mladosti, ešte žijúcich jej priateľov. Spracovala dokonca archív svojich rodičov z obecnej školy a darovala ho do Múzea školstva, a tak aspoň sčasti zachovala jeho históriu. Osobitne z hľadiska histórie obce rezonuje aj skutočnosť, že jej otec v tridsiatych rokoch 20. stor. zorganizoval zbierku na postavenie pomníka obetiam prvej svetovej vojny. Odhalená bola v r. 1938, sám na slávnosti prítomným zahraničných aj domácim účastníkom povedal: „Klaniam sa symbolu padlých hornomičinských občanov. V duchu preniesli sme ich telesné pozostatky, roztratené po celej Európe, sem na toto miesto, ktoré bude pripomínať budúcim pokoleniam to nemilosrdné a strašné vraždenie sa národov sveta v rokoch 1914-18. Neraz počujeme, čím menší je národ, tým väčšia má byť jeho vzdelanosť jedincov pracujúcich za lepšiu budúcnosť národa a štátu. Národ, ktorý sa chce udržať na povrchu sveta, musí kráčať s duchom času. Musí byť dostatočne vyspelý, aby nielen zachoval, ale i zveľaďoval dedičstvo predkov. A preto učme sa, aby sme sa udržali silou ducha. Stavajme školy, aby sme nemuseli stavať takéto pomníky.“

Po skončení banskobystrického gymnázia Viera Hegerová pokračovala v štúdiu na FF UK v Bratislave, odbor ruský jazyk – slovenčina (1952-57). V profesionálnom živote redaktorky, editorky a prekladateľky zakotvila vo vydavateľstvách Tatran, neskôr Slovenský spisovateľ. Postupne sa stala uznávanou prekladateľkou z ruského jazyka, v súčasnosti má na konte okolo 50 umeleckých knižných titulov z klasiky i súčasnej beletrie, preložila Dostojevského, Pasternaka, Okudžavu, Solženicina a mnohých ďalších, nevyhýbala sa ani knihám pre deti od Michalkova, Nekrasova a i. O úrovni jej prekladov svedčí aj viacero ocenení, z nich najvýznamnejšie sú Cena Jána Hollého za preklad Dostojevského románu Zločin a trest (2007), ako aj Cena Blahoslava Hečku za celoživotné dielo (2018).

Jej fotografickú pamäť často využívajú pri prípravách rôznych encyklopedických diel, napr. aj slovníka slovenských prekladateľov. Veď život jej dožičil aj kontakt z vynikajúcou prekladateľkou Zorou Jesenskou a ďalšími osobnosťami. Zvlášť cenný je jej postoj pri perzekvovaní časti prekladateľskej society v 70-tych rokoch, keď nemali oficiálnu možnosť pracovať. Viera Hegerová a niekoľko ďalších prepožičiavali svoje meno nežiadúcim, honoráre za ich preklady im, samozrejme, odovzdávali. Jednoducho – z kolegiality a priateľstva! Aj preto je potrebné pre hodnovernosť „upratať“ autorstvo prekladov, aby boli v encyklopédiách a bibliografiách správne údaje. Viera Hegerová k tomu prispela značnou mierou. V aktuálnom čase vydavateľstvo Ikar vydáva preklad Viery Hegerovej Dostojevského románu Diablom posadnutí (Besy). To je najlepšie svedectvo o jej kvalitách.

Želáme jubilujúcej prekladateľke zdravie, energiu a radosť s tými, ktorí ju obklopujú!

Jana Borguľová

Popoludnie seniorov v Štátnej vedeckej knižnici

Jesenná aktivita Centra seniorov v Hornej Mičinej začala v stredu 20. septembra 2023 návštevou Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici. Uvedená inštitúcia ponúka množstvo príležitostí na kultúrne vyžitie, len treba „zaloviť“ v programovej ponuke.

Nás zaujal oznam o konaní slovensko-srbského večierka, venovaného srbskej Slovenke, aktuálne žijúcej v neďalekej Očovej, Kataríne Mosnákovej– Bagľašovej, zberateľke, editorke, autorke viacerých knižných titulov a speváčke ľudových piesní, ktorý zorganizovalo ŠVK – Centrum slovanských štúdií v spolupráci s Slovenským vydavateľským centrom v Báčskom Petrovci. Programom sprevádzal riaditeľ vydavateľstva Vladimír Valentík, účinkovali spevák, Banskobystričan Peter Fabok, ktorého predkovia pochádzali zo slovenskej komunity v Srbsku, ako aj deti z folklórneho súboru Matičiarik. Účastníci podujatia mohli obdivovať úžasnú aktivitu mladej ženy, matky troch detí, odbornú pracovníčku Stredoslovenského osvetového strediska, ktorá sa v mladom veku prezentuje širokou paletou činnosti v domovskej krajine i na Slovensku. Všimnúť si ju mohli televízni diváci aj v súťaži Zem spieva, kde účinkovala piesňami z rodnej obce v Srbsku – Jánošík.

Blízkosť jej bydliska v Očovej inšpirovala účastníčky z Hornej Mičinej, aby ju pozvali na vystúpenie v našej obci. Katka Mosnáková-Bagľašová pozvanie rada prijala, tak budú mať naši obyvatelia príležitosť sami sa presvedčiť o jej talente a úžasnej energii.

Ešte pred uvedeným podujatím seniorky využili ponuku ŠVK – Literárneho a hudobného múzea a prezreli si expozíciu Bábkarského salónu, kde nielen obdivovali krásne zbierky, ale mali možnosť samy si vyskúšať ako sa s bábkami rôzneho druhu pracuje. Sprevádzala ich lektorka Janka Lašáková, ktorá sa im venovala s pochopením a nadšením. Veď bábkové umenie prináša radosť nielen deťom, ale aj seniorom vracia spomienky na detstvo. Odporúčame ostatným obyvateľom obce, aby využili ponuku rôznorodých aktivít, galérie v podkroví ŠVK a expozícií Literárneho a hudobného múzea Banskej Bystrici.

Jana Borguľová

SVK - účastníci srbsko-slov. večierka-min

Fašiangy v Centre seniorov

Hornomičinskí seniori nezabúdajú ani na tradičné zvyky, preto sa v stredu 22. februára 2023 zišli v priestoroch Centra seniorov a pripomenuli si záver fašiangového obdobia. K tomuto času sa viaže predovšetkým tradičná pochúťka – pampúchy, šišky, fánky, a tak šikovné ruky mičinských žien pripravili pestrú zmes tohto pečiva. Nechýbali ani pagáče či bryndzovníky.

No a pri tom, ako si pochutnávali na týchto produktoch, debatovali o všakovakých témach – či už o plánoch na ďalšie obdobie, alebo pospomínali na staré časy, keď život v obci plynul iným tempom. A pritom nechýbal ani fotodokumentátor Vladimír Letrík, jeho snímky zachytili účastníkov tohto milého stretnutia.

Jana Borguľová

Evanjelickí kňazi v SNP

Prvé tohtoročné podujatie ZO Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Centra seniorov v Hornej Mičinej sa uskutočnilo v stredu 1. februára. Prekvapujúca bola početná účasť návštevníkov, ktorých zaujímalo dianie v rokoch 1938 – 45 a najmä aktivita predstaviteľov ev. a. v. cirkvi.

Odborníčkou na uvedenú tému je už dlhé roky PhDr. Daniela Baranová, PhD., ktorá pracovala v Múzeu SNP. Korene jej profesionálneho záujmu našla doma, jej matka bola totiž priamou účastníčkou udalostí v Banskej Bystrici a okolí.

Výsledky svojej vedecko-výskumnej činnosti publikovala v rôznych štúdiách a zborníkoch, preto v rámci podujatia mohla prezentovať množstvo zaujímavých udalostí i osobností.

Účastníkov zaujala konkrétnosťami aj z prostredia Banskej Bystrice a napríklad aj z Hronseka, kde pôsobil p. farár Hronec.

Jana Borguľová

Výstava retrospektívnych fotografií Vladimíra Letríka

Prvým kultúrnym podujatím v novom roku 2023 v našej obci sa stala Výstava retrospektívnych fotografií Vladimíra Letríka.

Skúsený a dlhoročný fotograf, občan Hornej Mičinej, ponúkol časť svojho fotoarchívu na prezentáciu, ktorá je umiestnená v spoločenskej sále obecného úradu. Vernisáž a komentovaná prehliadka sa uskutočnila v utorok 3. januára za účasti takmer dvadsiatky záujemcov. Výstava potrvá do konca januára 2023. Treba poďakovať obecnému úradu i samotnému autorovi za hodnotný príspevok k zaujímavým aktivitám v Hornej Mičinej.

Jana Borguľová

Slávnosť prevzatia zborového erbu

V rámci pripomienky 200. výročia nar. štúrovského dejateľa a ev. a. v. kňaza Augusta Horislav Krčméryho, rodáka z Hornej Mičinej, ktorá sa uskutočnila 19. októbra 2022, mal byť aj osobitný bod programu, ktorý sa pre chorobu jeho aktéra neuskutočnil.

Uvedenie erbu ev. a. v. zboru v Hornej Mičinej sa teda konalo až 25. novembra 2022 za osobnej účasti jeho tvorcu – hlavného heraldika SR, Herolda Slovensko – PhDr. Ladislava Vrteľa. Zvláštnosťou tejto udalosti bol fakt, že Ladislav Vrteľ je prapravnukom A. H. Krčméryho, preto aj rád prijal pozvanie organizátorov, aby si uctil svojho predka a poďakoval sa za všetko, čo sa v obci pri tejto príležitosti udialo.

Ladislava Vrteľa prijal na obecnom úrade starosta Ivan Lenár a pri tejto príležitosti sa odfotili pred štátnymi symbolmi SR a obecným erbom, ktoré L. Vrteľ tiež vytvoril. Prezrel si aj výstavu o živote a diele A.H.Krčméryho. Hosť ocenil aj skutočnosť, že jeho predkovi bola odhalená pamätná tabuľa.

Potom už nasledovala večerná bohoslužba a v jej druhej časti sa uskutočnilo udelenie zborového erbu, ktorý prevzal p. farár Daniel Duraj.

Celé podujatie sa nieslo v slávnostnom duchu, pričom účastníci ocenili aj ľudský rozmer Krčméryho potomka. Ten v slávnostnom rúchu rozžiaril atmosféru a vďačne komunikoval so všetkými prítomnými.

Jana Borguľová